ARCHIVE    PROFILE    MILESTONES    EXPEDITIONS    GALERIES    PARTNERS    CONTACTS  
  index » archive   Piatok 15.01.2021  
ARCHÍV
MAMMUT SKI ACONCAGUA 2014
EXPEDITION - Part FINAL
21.02.2015 18:00 | 1566x

 

SKI ACONCAGUA 2014

alebo ako (ne)zlyžovať najvyšší vrch Ameriky                

         Na druhý deň sa počasie čiastočne upokojilo a vystúpili sme na vrchol Damavandu severným rebrom a následne kopec aj zlyžovali. Lyžiarky dostali v skalnatom teréne na frak, lyže sú po zjazde z 5671 do cca 2700 metrov zodraté od kameňov pre nie celkom optimálne lyžiarske podmienky. Smoliarska zima zo Slovenska je zjavne aj tu a po famóznych podmienkach keď sme v Iráne skialpovali v roku 2011 niet ani stopy… Úsmev na tvári z dosiahnutého cieľa kriví bolesť z rozmŕzajúcich prstov, no kdesi v hĺbke mysle sa už rodí ďalší plan pre podobný počin… Zima, vietor a výška… čo tak najbližšie zlyžovať Aconcaguu?

       Už tretí deň sme zavretí v bivakovacej búde v 4000 metroch kdesi na severných upätiach Damavandu – najvyššej hory Iránu (5671m). Vonku-25 stupňov, búdou lomcuje víchrica o sile orkánu, plechy drkocú rovnako ako naše zuby. Ležím v spacáku zaviatom do záveja prachového snehu ktorý vietor natlačil dnu cez špáry starej plechovej búdy a rozmýšľam čo nás ženie k tomu, aby sme sa vždy znovu a znovu vybrali do takýchto nehostiných miest… ďaleko od rodiny v mraze, vetre, otupení nadmorskou výškou. Žeby určitá dávka masochizmu?

 V jazyku Quechua znamená “Biely strážca”a s výškou 6962 metrov je najvyšším vrcholom Amerík a zároveň najvyššou horou mimo Ázie, či najvýššou horou západnej hemisféry. Napriek relatívne nízkej technickej náročnosti normálnej výstupovej trasy z nej výška, pomerne dlhý prístup, expozícia voči náhlym zmenám počasia, ako aj notoricky známy vietor Viento Blanco dosahujúci silu orkánu, robia pomerne náročnú horu na výstup. Ak k tomu prirátate hrubé podceňovanie ľuďmi, ktorí sa sem vydávajú bez skúseností s množstvom komerčných výprav a silný mráz, je jasné, prečo sa pre mnohých výstup na túto horu končí fatálne…

         Vystúpiť na vrchol Aconcaguy suťoviskami normálnej trasy nás nelákalo, a tak sme sa rozhodli spojiť výstup s pokusom o zlyžovanie Poľským ľadovcom cestou Polish Direct route. Dostať sa k informáciám o snehových podmienkach na Aconcague je počas mimosezóny takmer nemožné. Národný park Aconcagua je medzi začiatkom Apríla a polovicou Novembra zatvorený. Kontaktovali sme takmer každého – rangerov z národného parku, horských vodcov, komerčné agentúry, meteorologický ústav Argentíny… Odpoveď buď neprišla alebo prišla zahalená rúškom tajomstva: zima vraj bola na sneh slabšia no konkrétne podmienky na Poľskom ľadovci sa dozvieme najskôr po otvorení národného parku (zo strany Campo Argentino nie skôr ako sa ľudia dostanú do vyšších táborov, čiže okolo konca Novembra). Neostáva iné ako zariskovať.

         Kto už skialpoval v južnej amerike vie, že ani na takéto informácie sa nedá spoľahnúť, keďže tu lyžovanie v horach je len v plienkach, ľudia nevedia vhodnosť podmienok zväčša posúdiť. Neostáva iné ako zariskovať. Kocky sú hodené… Po necelých dvoch dňoch letu a dvoch dňoch vybavovania nutných formalít a nákupu zásob v Mendoze sme opustili raj šťavnatých steakov a famózneho vína a 20.11. stojíme v Punta de Vacas na začiatku treku do základného tábora Campo Argentino v zložení Rasťo Križan (Alphasport Mammut Team, HK Filozof Bratislava) a Martin Ondreáš (Skialp.klub Žiarska dolina).

         45 km dlhý trek pozdĺž Rio de Vaca vedie po okruhliakoch bývalého riečneho dna a následne po suťoviskách a morénach náhornej plošiny cez táboriská Pampa de leňa a Casa de piedra do výšky 4200 metrov kde sa nachádza basecamp Plaza Argentina. Náš vŕšok sa týči takmer ďalšie tri kilometre nad nami a z tejto strany hory pôsobí ozaj impozantne… Zaľadnená pyramída sa vypína ponad strmé skalné steny uprostred amfiteátra ďalších hôr, na ktorých farebnosti by sa odbavil nejeden geológ. Už cestou do basecampu netrpezlivo teleobjektivom okukujeme Poľský ľadovec a hľadáme vhodnú trasu na lyžiarsky zjazd pomedzi pásy serakov, skalné prahy a ľadové platne, ktoré žiaria v prudkom poludňajšom slnku. Pár sto metrov bude treba možno zliezť či zlaniť no sme presvedčení že to pustí… Vrchol Aconcaguy halia postupne mraky formujúce sa do veľkého lentikulárneho oblaku a my zaliezame do spacákov…

         Nastupuje klasická basecampová rutina... Triedenie materiálu, spriadanie plánov a postupná aklimatizácia... Deň po príchode do BC vynášame zásoby jedla pre ďaľšie tábory o cca 350 výškových metrov vyššie a schádzame do BC. Počasie sa mení, dvíha sa silný vietor, nasúva oblačnosť. Hráme karty, čítame knihy a snívame o perfektných oblúkoch v skvelom snehu kdesi 3000 metrov nad našimi hlavami. Máme skrátka čas rozmýšlať o veciach. Na druhý deň vietor zosilnel. Ešte stále sneží no nie je to dôvod pre optimizmus. Novo napadnutný sneh sa na ľadovci v tak silnom vetre neudrží a ak áno, jedine nafúkaný do nebezpečného doskového snehu. Napriek tomu sa vydávame na vynášku lyží, lyžiarok, stanu a lezeckého materiálu do 1. tábora vo výške takmer 5000 metrov. V 4900 sa musíme otočiť. Silný vietor nás zráža z nôh, jeho nárazy prichádzajú absolútne neočakávane a ich predzvesťou je len zvuk pripomínajúci štart prúdového lietadla prichádzajúci zo skalných stien v tesnom predstihu. Sneží takmer horizontálne a viditeľnosť je takmer nulová Veci skladáme k veľkému šutru, zakrývame kameňmi a utekáme do BC.

         Po ďaľších dvoch dňoch mizerného počasia sa na chvíľu vyčasuje. Vyrážame hore a cestou zbierame všetky veci čo sme v predošlé dni rozfrckali po ľadovcovej moréne. Ťažko fučiac prichádzeme do 1. tábora. Sme tu len tri dvojky – my, 2 američania s lyžami a rovnakým cieľom ako my a dvaja švajčiari. Na druhý deň nás čaká vynáška vercajgu smerom na 2. tábor. Lano, skrutky do ľadu, snehové kotvy, sedáky mačky cepíny, palivo a potraviny končia v 5600 metroch. Pre aklimatizáciu stačí. Američania to hrotia viac. Meškala im batožina a sú v časovom strese. Sú relatívne dobre rozdýchaní už z domu - bývajú v Colorade v 3300 metroch a tak sa snažia postupovať hore oveľa rýchlejšie ako my. K tomu si dávkujú tri krát denne pre zrýchlenie aklimatizácie Acetazolamid.

         Predpoveď počasia však nie je priaznivá, hlási ďalšiu periódu zlého počasia na minimálne 3 až 4 dni. Na druhý deň sa Američania rozhodli presunúť do druhého tábora rozhodnutí zabojovať aj v zhoršujúcom sa počasí o vrchol. Napokon sa obaja ťažko naložení vracajú dole. Jednému z nich sa začalo hore zle dýchať a chytil pľúcne probmémy vlastné pre takéto výšky. Na kopci to balia a zostupujú. Aklimatizáciu človek neoklame a neurýchli ani liekmi. Zmierniť sa dajú len symptómy výškovej choroby no ich ignorácia môže mať fatálne následky ak prerastie do edému pľúc či mozgu...

         Dávame oddychový deň, ktorý krátime testovaním našich nových lyží ELAN ALASKA PRO na rozbitom ľadovci Ameghino pod prvým táborom. Lyža je extrémne ľahká no výborne drží aj na nerovnom tvrdom ľadovci. Večer ešte karty a rutinný koncert rockovej hudby, ktorý uzatvára skladba Highway to Hell od AC/DC. Zaspávame spokojní a nabudení na lyžovanie, veď tých pár dní zlého počasia v stane dáko prečkáme... V noci nás budia už známe zvuky blížiacich sa silných poryvov vetra z okolitých stien. Aconcaguu opäť ovládlo Viento blanco a rozpútava sa skutočné peklo. Stan podopierame vlastnými chrbtami a cez vetráky pridržiavame jeho tyče rozhodnutí vydržať ďalšie dva dni silného vetra. Vonku fúka okolo 90 kilometrov za hodinu, nárazy sú ešte silnejsšie a na vrchole vraj fučí okolo 140. Čo sa stane so snehom na ľadovci v takomto počasí? Švajčiari zostupujú do BC a podvečer zostupujeme aj my.

         Po dvoch nociach strávených v BC sme sa konečne dočkali správ o zlepšení počasia, ktoré nám zo Slovenska posielali satelitným telefónom (dostať sa k predpovedi počasia v BC nebolo možné lebo sme tu boli pred sezónou a rangeri ešte nedorazili do BC). Vyrážame teda na vrcholový útok. V 1. tábore nechávame topánky a pár ďalších vecí ktoré nebudeme potrebovať vyššie a v lyžiarkach stúpame do druhého tábora v 5900m , kde rozkladáme stan. V rámci aklimatizácie vystupujeme pár sto metrov a obzaráme teraz už z blízka náš cieľ. Je nám jasné že lyže, ktoré s nami precestovali polku zemegule s nami na vrchol nepôjdu. Línia výstupu aj lyžiarskeho zjazdu je síce absolútne jasná, logická a nádherná, jediné, čo jej k dokonalosti chýba je však sneh. Prudký víchor uplynulých dvoch týždňov ho sfúkal kdesi do dolín, ostali len holé pláne tvrdého ľadovcového ľadu a oči pre plač... V rámci expedičnej cti teda volíme náhradný plán – vyjsť na Aconcaguu cestou Polish Traverse route ktorá z Poľského ľadovca traverzuje smerom na západ cca v 6300 metroch sa napája na normálku. Aby sme to nemali celkom jednoduché, poputujeme hore aj dole v lyžiarkach.

        Zo stanu vyrážame tesne pred štvrtou hodinou ráno. Je -27 stupňov a fučí. V lyžiarkach sa po dlhom suťovom traverze nejde práve najľahšie. O hodinu a pol sme na normálke v 6400 metroch pri bývalom bivaku Independencia. Tesne predtým sa začalo brieždiť a na oblačnom opare na západe sa vykreslil tieň hory a osvetlil okolité štíty. Vietor sa po napojení na normálku citelne zosilnil, teraz už fučí okolo 60 až 70 kilometrov za hodinu k tomu pribúda výška a je ukrutná zima. Mrznú mi nohy, vyzúvam lyžiarky, triem si prsty a sťahujem jednu ponožku. Neviem čo robiť. Vrátiť sa, alebo pokračovať? posadiť sa a rozmrazovať prsty? Riskovať prsty s ktorými mám ešte ďalšie lezecké plány? Nebude to ešte horšie keď zastaneme? Traverzujeme pod vrcholovú časť hory pod takzvanú Canaletu. Vietor od západu zosilnel, nohy mi mrznú tak, že mi je do plaču.. Zastávam a naťahujem si špeciálne Primaloftom zateplené návleky na lyžiarky Apu Inti vlastnej konštrukcie. Naťahovať ich na už obuté lyžiarky so zamrznutými prstami na rukách je utrpenie no podarilo sa. Sú určené na použitie s mačkami. Chodník tu už je naštastie previaty stvrdnutým snehom. Do nôh sa vracia cit a s ním aj bolesť. To je dobré znamenie. Okolo 9 tej konečne vykuklo slnko spoza hory. Dávame prestávku a zohrievame sa v lúčoch slnka skrýtí na skalnej ostrohe v závetrí. Ten pocit je nepopísateľný... konečne teplo, krytí pred vetrom si šúchame studené palce na nohách. Vietor sa utišuje a nás čaká ešte takmer 350 výškových metrov strmým suťovým kuloárom zvaným Canaleta. V 6600 metroch sa naša rýchlosť citeľne spomaľuje, každý krok v lyžiarkach smerom nahor končí zošmyknutím minimálne pol kroka smerom nadol. Traverzujeme pod skalnú stenu ktorá lemuje celý kuloár. Naštastie tam je tvrdý starý sneh po ktorom sa dá relatívne dobre postupovať v mačkách. Aj tak nám tento posledný úsek trvá takmer dve hodiny. Na vrchole sme tesne po 11:00, povieva vietor no svieti slnko. Takmer hodinu si užívame na najvyššom vrchole Južnej a Západnej hemisféry úchvatné panoramatické výhľady. Ak by boli lyžiarske podmienky dobré, za hodinu by sme boli dole v druhom tábore. So zavretými očami si v duchu predstavujem oblúky v ufúkanom prachovom snehu v riedkom vzduchu a úžasnú hĺbku rozprestierajúcu sa pod nami... Otváram oči a ... zmierený s realitou zostupujeme napešo v lyžiarkach dolu. Do 2. tábora sme sa napokon doterigali až tesne pred štvrtou s utrmácanými kolenami a odratými skeletmi lyžiarok.

        Varíme, jeme a kašleme o dušu spasenú. Rýchle dýchanie v studenom vetre počas výstupu sa podpísalo na prieduškách. Noc je pokojná. Balíme tábor a zostupujeme v lyžiarkach do jednotky. Cestou vyzdvihujeme vercajg ktorý sme nechali pod druhým táborom po tom ako sme zistili v akom zlom stave je ľadovec. V prvom tábore pribaľujeme posledný pár odložených vecí - okrem iného aj sáčok exkrementov ktorý treba odovzdať správcom národného parku. Kto tak nespraví, dostane pokutu. Hovienka na Aconcague majú svoju cenu. Minulý rok sa vraj počas najvyššej sezóny obchodovali za dva doláre kus. Tie naše sa sušia na čerstvom vysokohorskom vzduchu, na oplátku sme pozbierali pár vyschnutých exemplárov po našich predchodcoch...

        Symbolicky ešte obúvame ELAN-ky a po rozmlátenom ľadovci Ameghino sa spúšťame asi 200 výškových metrov pod prvý tábor. Snehu citeľne ubudlo aj tu, S 35 kilovými batohmi na chrbtoch nás bije ako skaly v miešačke. Konečne sa prezúvame do našich vibramiek Kayland Apex Evo. Ten rozdiel sa nedá popísať. Príchod do basecampu oslavujeme fľašou červeného ktorá sem s nami putovala z Mendozy. Na druhý deň prichádzajú mulice, vyzdvihujú našu batožinu a my rýchlym tempom za 11 hodín schádzame do Punta de vacas na začiatok Treku. Kolená dostali za posledné tri dni zabrať... Sprcha, večera a pár pív v lyžiarskom stredisku Penitentes, kde sa túto zimu pre nedostatok snehu nelyžovalo, a zaspávame ako zarezaní. Na druhý deň presun do Mendozy a po parádnom steaku a pár fľašiach fantastického Malbecu, čo je mimochodom miestna odroda červeného vína odlet domov cez Buneos Aires.

        Expedícia sa skončila, hoci jej ciele sa nám podarilo zrealizovať len čiastočne. Na vrchol sme síce vystúpili a zdraví sme sa vrátili domov, chýbajúca čerešnička v podobe výstupu a zlyžovania Polish Direct route však škrie na duši. Klíma na našej planéte sa vplyvom činnosti človeka rýchlo mení a spolu s ňou sa menia aj podmienky pre horské športy. Počasie sa stalo nevyspytateľným. Čo je však najhoršie, zhoršujú sa životné podmienky ľudí žijúcich v podhorských oblastiach. Predtým cyklicky sa vyvíjajúce počasie vystriedali neočakávané výkyvy, často s tragickými následkami. Nízke zrážky v podobe snehu v Andách spôsobujú suché letá s nedostatkom vody v riekach. To ohrozuje poľnohospodárstvo aj život v dedinách a mestách pod horami. Je načase zmeniť to čo robíme zle. Začať musí každý od seba...

        Pár faktov: Argentina: rozloha 2,780,400 km2 8. najväčšia krajina sveta, 41,8 milióna obyvateľovAconcagua: 6962m, najvyššia hora Južnej Ameriky, ale aj južnej a západnej hemisféryNárodný park Aconcagua je otvorený od 15.11. (prístup na normálku, dolina Vacas – prístup na Poľský ľadovec je otvorená od 20.11.) do cca 15.3. cena permitu sa rôzni podľa sezóny, prístupovej trasy a kurzu – cca 300 až 500 EURMena: Argentínske peso, oficiálny kurz je cca 30% nižší ako kurz v neoficiálnych zmenárňach. Peso má vysokú mieru inflácie, okolo 40% p.a. Na cestu na Aconcaguu si treba vyhradiť cca 3 týžne dovolenky (vrátane cesty, treku do BC, výstupu a čakania na počasie)

Používali sme outdoorovú výstroj Mammut z rady Nordwand Pro, skialpinistické lyže ELAN Alaska pro, topánaky KAYLAND Apex Evo GTX, funkčné prádlo APU INTI zo zmesi vlny AlpakyViac info na http://skiaconcagua.expedition.sk


 Vlado Linek © 1999 - 2021 expeditions   contact    rasto@rastokrizan.sk  60196