ARCHIVE    PROFILE    MILESTONES    EXPEDITIONS    GALERIES    PARTNERS    CONTACTS  
  index » archive   Utorok 07.12.2021  
ARCHÍV
SACRED MOUNTAINS OF IRAN, TURKEY AND ARMENIA 2007
20.04.2007 17:00 | 4793x | komentár: 0x

Prilietajú s celým výstrojom z Viedne do Ankary. Desiati statocní – Milan Sekelský, Juraj Trstan, Martin Ondreáš, Michal Honko, Ivan Štefanský, Juraj Hýroš, Miro Chalúpka, Juraj Ondreáš, Jano Buchanec a Emil Hanus. Transportujeme sa Vitom a Focusom z letiska na našu ambasádu v Ankare, kde v súcasnosti pracujem. S transportom pomáha Martin, kolega z ambasády. Cestou sa dvakrát zastavujeme a chlapci zmývajú prach púšte Kalahary miestnym pivom znacky Efes.

Denník

4. 4. 2007
Prilietajú s celým výstrojom z Viedne do Ankary. Desiati statoční – Milan Sekelský, Juraj Trsťan, Martin Ondreáš, Michal Honko, Ivan Štefanský, Juraj Hýroš, Miro Chalúpka, Juraj Ondreáš, jano Buchanec a Emil Hanus. Transportujeme sa Vitom a Focusom z letiska na našu ambasádu v Ankare, kde v súčasnosti pracujem. S transportom pomáha Martin, kolega z ambasády. Cestou sa dva krát zastavujeme a chlapci zmývajú prach púšte Kalahary miestnym pivom značky Efes. Večer grilujeme na záhrade ambasády a utužujeme kolektív. Niektorí z nás ideme do Blues Baru na Kizilay sžiť sa s miestnou kultúrou. Keď ideme z baru, prepadne nás skupina Turkov a trochu nás okradnú. V konečnom zúčtovaní postrádame nejaké eurá a doláre a jedny riflové nohavice.

5. 4. 2007
Vstávam zavčasu a idem pracovať. Skupina relaxuje, čo znamená, že celé doobedie spí. Večer opäť trochu utužujeme kolektív. Ja idem skoro spať. Niektorí vytrvalci utužujú viacej, dokiaľ zásoby môjho pohotovostného baru stačia.

Suphan Dag (4067m), Turecko

6. 4. 2007
Ráno odlietame z ANKARY do mesta VAN na východe Turecka. Transport na letisko prebieha rovnako, ako 4.4. pri prílete z Viedne. Tento krát nám je trochu špatne po dvojdňovom utužovaní kolektívu a tešíme sa už na hory a vyvetranie hláv. Let trvá 1hod 10 min. Je silný vietor a dosť to trasie, zvlášť nad samotným jazerom. Pristávame tesne ponad jazero VAN. Hory dookola sú zasnežené a počasie nie je dobré. Z letiska si prenajímame minibus so šoférom. Ideme asi 200 km okolo jazera do mesta ADILCEVAZ, ktoré leží juhovýchodne od hory SUPHAN DAG, vysokej 4067 m. Toto je náš prvú cieľ. Ubytovávame sa v hoteli KENT a plánujeme výlet. Predpoveď počasia je zlá. Napriek tomu hodláme vyraziť. Treba nám však nejaký odvoz pod kopec. Najlepšie kšefty sa tradične robia v krčme. Cha1ani večer jednu objavia v centre mesta a dokonca neďaleko mešity. Je tam poriadne nafajčené, pec zo starého sudu v strede miestnosti a pár domácich štamgastov, čo sa pri pive tvária ako miestni intelektuáli. Podarí sa však dohodnúť dopravu na druhý deň do 20 kilometrov vzdialenej dediny HARMANTEPE nachádzajúcej sa v tesnej blízkosti nášho kopca. Ešte stihneme stretnúť jeden nemecký pár, ktorý sa nám nominuje do auta.

 

7. 4. 2007
Ráno odchod z hotela. Doprava do HARMANTEPE minibusom za 30 YTL pre 13 ľudí. Nie je to zlé, ale celkom slušne sme namačkaní. Dedina leží asi v 2000 m. Keď vystupujeme s lyžami v dedinke stredovekého rázu, budíme zmiešané pocity u miestneho obyvateľstva. Niečo ako úžas, poľutovanie, pobavenie a hrôzu dokopy. Nenechávame sa odradiť. Asi 30 minút kráčame z dediny v blate, kým dosiahneme pre lyže použiteľné snehové polia. Potom to už ide na lyžiach a dedinčanom to začína dávať zmysel. Počasie je zlé. Nad hlavou nám visia ťažké mraky. Výstup je tradičná lyžiarska túra s prevýšením cez 2000 metrov. Žiadne náročné pasáže, len trochu komplikovaná orientácia v nekonečných svahoch tohto vulkánu. Na vrchole sme asi okolo 13:30. Nič nevidno, vládne tu silný vietor, sneženie a úplná hmla. Počasie sa ďalej zhoršuje a preto sa praceme rýchlo dole. Zlyžovávame s Trsťom a Štefanom už v riadnom mlieku.

Mt. Ararat (5167m), Turecko

8. 4. 2007
Na druhý deň balíme. Smer ARARAT, hlavný cieľ expedície v Turecku. O 11:00 nás pred hotelom vyzdvihne ten mikrobus a za 200 YTL nás transportuje do mesta DOGUBAYAZIT pod ARARAT-om. Je to asi 200 km po ceste s priesmykom v 2500m. Cesta vedie pozdĺž iránsko-tureckej hranice, čo je zrejmé aj podľa reťaze strážnych veží na hrebeni hôr vpravo od nás. Kolorit dokresľujú vojenské stanovištia snáď každých 30 kilometrov. Vojaci sú priateľskí a zaujíma ich naša netradičná čo do počtu aj čo do športovej výstroje organizovaná skupina. Prvý hotel v meste, na ktorý natrafíme, hneď berieme. Volá sa ORTADOGU (v preklade („blízkovýchodný“) a je dosť biedny. Všetky dvere v hoteli prezrádzajú, že ich niekto v minulosti vypáčil. Pociťujeme, že sme v inom kraji. Ku koncu pobytu nás chcú ešte aj pri platení ošklbať, čo je zas tradične turecké. Nedávame sa a udržujeme cenu na dohodnutých 15 YTL/noc/osoba, vrátane príšerných raňajok. Kontaktujem nášho sprievodcu na Ararat menom Yusuf, ktorého nám pridelila horolezecká asociácia. Je to povinnosť a miestna špecialita. Bez sprievodcu sa pobyt na hore pokladá za nelegálny. Množstvá vojakov a vojenských posádok v okolí nám našepkáva, že sa to neoplatí risknúť.

9. 4. 2007
O 9:30 prichádza do hotela. Hovorí niečo o zlom počasí. To ale predsa vieme, stačí pozrieť z okna. Treba prispôsobiť itinerár výstupu. V tento deň nakupujeme potraviny. Chalani idú do ISHAK PASHA, bývalého panského sídla za mestom. Ja sa naťahujem s platbou za povolenia. V banke chcú len 50 YTL iba za transfer peňazí na účet. Nakoniec to riešim cez Yusufa a odovzdávam mu peniaze. Večer nás Yusuf berie do reštaurácie, kde nás tradične trochu ošklbú. Začína nás nasierať. Po večery zasadnem za na počudovanie celkom rýchli Skype za 1YTL/1hod.

Po porade s chalanmi Yusufovi oznamujem, že zajtra sa ide na kopec. Trochu sa mu to nezdá.

10. 4. 2007
Presúvame sa pod ARARAT z južnej strany, kadiaľ vedie tradičná cesta. Minibusom do výšky asi 2150m. Platíme 200 YTL aj za spiatočnú cestu. Od auta ideme asi 45 minút bez lyží. Potom už na lyžiach. Plány Yusufa ušité na turistickú klientelu, napr. prvé spanie už v 2700m rušíme a ideme do 3450m, kde budujeme plošiny a staviame stany. Počasie je dobré. Podľa predpovede však zajtra poobede príde ďalšia vlna a bude horšie. Treba sa poponáhľať. Yusuf musí pokračovať až do 3800m, kde je druhý oficiálny tábor sprievodcov a kde má svoj vodcovský stan. Na to, že nenesie stan a ďalšie bivakovacie náčinie má neuveriteľne veľký a ťažký batoh. Večer varíme, dávam aspirín a tabletu na spanie a o 2l:00 spím ako zarezaný.

11. 4. 2007
Budíček o 3:00, rýchle varenie a o 4:00 vyrážame. Na vrchol nám ostáva 1760 metrov. Vieme, že bude bolieť hlava. Predpoveď na ďalšie dni je zlá, tak niet čo špekulovať. Máme pol dňa na zvládnutie vrcholu a dole. Vo vyššom tábore zbadáme pred stanom Yusufa, ktorý nám oznamuje, že hore nejde. Aj sme stým počítali. Bol najslabším článkom skupiny a nechcel utŕžiť ďalšiu hanbu. Nad 4500m to ide už hodne poma1y. S Ďurcom ťaháme južným rebrom, zvyšok skupiny vstúpil do západnej strany a strmým svahom sa tlačí hore. Počasie ešte nie je úplne zlé, ale vo vzduchu vidieť prichádzajúcu zmenu. S chalanmi sa stretávame až v 5000 metroch tesne pod vrcholom. My do hora, oni už do dola. Lyže nechávame v 5000 m. Vrchol je ľadová platňa skôr na korčule. Mraky hustnú, vietor silnie. Na vrchole sme o 13H30, poriadne zničení. Rýchle foto a fičíme dole. Slabá viditeľnosť. Vietor pritvrdzuje na sile.

Lyžujeme asi z 4950 m. Zastavujeme sa v 3800 pri Yusufovi. Ponúka nám čaj. Zostupujeme až do nášho BC v 3400 m, balíme a ešte v ten istý deň zostupujeme do DOGUBAYAZIT. Yusufovi to na lyžiach moc nejde. Mikrobus nás čaká o 17H30 na dohodnutom mieste. Tento krát ideme spať do hotela ISFAHAN. Je lepší a zdá sa byť aj bezpečnejší. Platíme 20YTL/noc/osoba. Yusuf chaoticky zorganizuje večeru v reštaurácii, kde sme iba šiesti. Ale jedlo je lepšie a za lepšie ceny ako posledne. 6 YTL za mäsový mix, šaláty a iné pochutiny.

12. 4. 2007
Relaxujeme, skypujeme, mailujeme. Ideme do tureckých kúpeľov zvaných HAMAM. Nie sú až tak tradične turecké, keďže tuje fínska sauna, jakuzzi a ochladzovací bazén. To nám ale veľmi vyhovuje. Dávame aj masáž a na záver špičkový domáci „ayran“, čo je obdoba našej žinčice. Platíme 13 YTL/osoba. Nasleduje večera a pivo vo vestibule hotela. Tento oddychový deň ma zmohne a zdriemnem si pod ohrievacom tepla posediačky pekne na koberci.

Mt. Damavand (5761m), Irán

13. 4. 2007
Ráno balíme a odchádzame na hranice s Iránom. Najskôr tradične dolmušom a potom kúsok peši s celou bagážou. Domáci z údivom pozorujú tento čudesný sprievod.

Prechod turecko-iránskej hranice je zaujímavý miestny rituál, ktorý treba trochu priblížiť. V polčase zápasu stojíme pred veľkou dvojitou bránou. Jednu stranu ovládajú Turci a tú druhú zase Iránci. Po vybavení colných a pasových vecí na tureckej strane sa poodchýlila turecká brána a je nám umožnené s lyžami a našou bagážou vstúpiť do tzv. medzicolného priestoru, ktorý má na šírku tak maximálne 45 cm. Turecká brána sa zatvorí a iránska sa neotvára. Takto tu relaxujeme namačkaný asi 15 minút, kým si nás druhá strana nevšimne. Znova dôjde k odchýleniu brány, tentoraz na iránskej strane, ale iba toľko, aby sme sa len-tak-tak pretlačili na územie Iránu. Tu je už 900-kilometrová cesta do Teheránu otvorená. Registrujeme pokles v cenách. Autobus do Teheránu stojí asi len 6 euro. Cestujeme celú noc. Autobus zastavuje na večeru. Trochu sa mi nepozdáva hygiena, tak dávam spiatočku. Chalani to risknú a zase ich ošmeknú, ale iba trochu. A čuduj sa svete, nedostanú hnačku.

14. 4. 2007
Do Teheránu prichádzame o 4:30. Ihneď sa pri nás formuje skupina taxikárov, ktorí zavoňali korisť. My sa pripravujeme na to, že nás zase trochu ošmeknú. Berieme tri taxíky, každý za 30USD a ideme do dediny REYNEH, čo je cca 120 km od Teheránu. Cesty sú dobré a počasie už tradične zlé. V dedine nás odchytáva Massoud, miestny poskytovateľ všetkých turistických služieb a pekný gauner. Chce 4 EUR/osobu/noc za spanie na zemi. V Turecku by to išlo, ale tu je trochu inak nastavená cenová hladina. Je to predsa len trochu viac, ako sme ochotní zaplatiť. Moce sa tam ešte jeden chlapík. S tým sa dohadujeme na 2 EUR (22.500 rialov) za noc s raňajkami. Volá sa Ahmad. Má dom, z ktorého nevieme vyčítať, či je polorozostavaný alebo polorozpadnutý. Je tam ale príjemne.

15. 4. 2007
Začíname na hore. Počasie nie je dobré, čo je ale fakt, ktorý už ani nevyhodnocujeme. O 11:00 odchádzame z dediny Reyneh na korbe nákladného vozidla za 60.000 rialov po ceste asi 10 km. Dnes plánujeme vystúpiť do „Shelter Two“ v 3000 m. Je to celkom dobré miesto. Nikto tam nie je. S Milanom varíme večeru a z odstupom sledujeme zvadu Miša, Juraja a Martina, ktorí dole zabudli väčšinu poživne. Nejaké omrvinky im posunieme.

16. 4. 2007
Ráno nechvátame. Máme dosť času na presun do „Shelter Three“. Je to iba 1100 výškových metrov. Starosti nám trochu robí silný vietor. Môže to však znamenať' zmenu počasia k lepšiemu. Vystupujeme na pásoch asi 4,5 hod. V druhej polovici výstupu je vietor neuveriteľne silný a robí nám problém udržať sa vôbec na nohách. Nad 4000 metrov víchrica komplikuje hľadanie búdy. Prvý ju objavuje Mišo a signalizuje Maťovi kde ísť. Maťo zase mne a ja Mirovi. A tak to ide ďalej. V „Shelter Three“ sú už od včera dvaja Poliaci. Čakajú na počasie. V noci teplota ide pod -20. Štím do fľaše. Nechce sa mi vystrčiť ani pero zo spacáku.

17. 4. 2007
Ráno o 4:30 Milan kontroluje počasie. Stále silná víchrica. O 7:00 Martin oznamuje, že sa vietor utíšil. Rýchlo balíme. O 7:30 vyrážame. Kúsok na pásoch, väčšinu cesty na mačkách, povrch je tvrdý. Z diaľky vidno stĺp sírového oblaku na vrchole hory. Sírový smrad cítiť' už okolo 5000 m. l00 metrov pod vrcholom sa snehové podmienky menia. Sneh mizne. Hora je zrejme na vrchole blaha a dobre vykuruje zvnútra. Lyže nechávame asi 50 metrov pod vrcholom. Po skale lyžovať nemusím.

Po 7 hodinách sme na vrchole. Je super počasie a skoro bezvetrie, konečne. Zotrvám 15 minút. Oblak síri je miestami mimoriadne otravný. Lyžovačka je tento krát super. Z vrchu trochu tvrdé ale rovné ako doska. Nižšie zmäknuté. Dole sračka. Lyžujeme kontinuálne do 2500m. Potom šlapeme na sucho po tráve na cestu v 2100 m. Dedko z dediny nedvíha telef6n, tak operatívne riešime transport. Miro stopuje domácich a necháva sa odviesť' do dediny, aby zorganizoval transport pre ostatných. Ja a Ďurec trochu neskôr stopneme policajtov. Chalani prídu pol hodinu za nami autom, čo zariadil Miro. Sprcha a večera. Oslava práškovým vínom od firmy Trekking Mashlzeit.

18. 4. 2007
O 7:00 cestujeme za turistikou do mesta AMOL na brehu Kaspického mora. Je to asi 70 km. Tu nás odchytia dvaja miestni prísne utajení agenti a strašne ich zaujímajú naše názory na svetovú politiku, ropu a jadrové zbrane. Trochu ich sklame naša neochota riešiť na dovolenke v neznámej krajine s neznámymi ľuďmi zásadné problémy ľudstva.

19. 4. 2007
O 8:00 opúšťame našu dedinku pod Damavandom. Aby sme sa dosta1i na hlavnú cestu do Teheránu v údolí pod nami, kde plánujeme nastúpiť na komerčný autobus, berieme v dedine 3 taxíky. Zase sam tam zviditeľňuje náš starý známy Massoud, ktorý nás chce ošmeknúť. Úspešne ho eliminujeme. Cestujeme pohodlne na East Terminal, kde sa rozdeľujeme. Ja, Milan, Mišo, Jano a Emil pokračujeme do Turecka. Miro, Martin, Juraj a Durec ostávajú v TEHERANE a na druhy deň sa presúvajú do Arménska za zlyžovaním Mt. ARAGATS. My berieme taxík a cez celý TEHERAN prechádzame divokou jazdou na West Terminal. Mame pár hodín čas do odchodu autobusu, tak ideme do mesta. Absolvujeme poučne múzeum " Výdobytkov" islamskej revolúcie a zapisujeme sa do knihy revolučných tradícii. Ach tá nostalgia. Večer o 18:00 nastupujeme do autobusu smer Macu, na hranici s Tureckom.

 

20. 4. 2007
O 7:00 ráno sme v Macu. Z opačnej strane hranice je pekný výhľad na Veľký a Malý Ararat. Trochu sa hádame s taxikármi a peniaze. O 9:00 sme v Turecku. Nastupujeme do minibusu a dohadujeme cenu 3YTL do DOGUBEYAZIT. Sme tak otravní, že nakoniec súhlasia s touto cenou i keď domáci platia 5YTL. V ten istý deň sa presúvame do mesta VAN. Prší ako pri príchode pred dvoma týždňami. A večer začne snežiť. Spíme v hoteli ASLAN. Nie je to bohvie čo, ale je to aspoň lacné a v centre.

21. 4. 2007
Ráno je VAN pod snehom. Odlietame do Ankary. Let trvá 1,5 hod, Na letisku čaká Martin. Cestou nakupujeme pivo a jedlo. Chystáme plány na večer. Nakoniec pospime a nič z toho.

22. 4. 2007
Nakupujeme na trhoch v Uluse tričká. Navštevujeme ešte mešitu KOCATEPE, druhú najväčšiu v Turecku. O 14:40 odlietajú.

GAME OVER




KOMENTÁR K ČLÁNKU

SACRED MOUNTAINS OF IRAN, TURKEY AND ARMENIA 2007 [15. 4. 2014 17:39:02] - reagovať
 Vlado Linek © 1999 - 2021 expeditions   contact    rasto@rastokrizan.sk  65943