ARCHIVE    PROFILE    MILESTONES    EXPEDITIONS    GALERIES    PARTNERS    CONTACTS  
  index » archive   Pondelok 25.01.2021  
ARCHÍV
Expedition SKI CORDILLERA 2006
26.07.2006 17:00 | 3888x | komentár: 0x

Bolívia, asi najchudobnejšia krajina Južnej Ameriky, prezívaná kvôli prírodnej podobnosti a nadmorskej výške tiež Tibet Ameriky, je unikátnou rezerváciou prírody, histórie a vývoja ludského pokolenia v tejto odlahlej casti sveta. Táto krajina bola našim cielom. Málo preskúmaná, divoká ale urcite prítažlivá, ponúkajúca vysoké hory, neprebádané púšte, nebezpecné pralesy a hlbokú históriu siahajúcu daleko za ríšu Inkov do 2. tisícrocia B.C.

Pri pohlade na mapu ihned pochopíte, preco práve porovnanie s Tibetom. Na východe a severe krajiny sa rozprestierajú nepreniknutelné pralesy Amazónie, na západ sa zrazu dvíha rozsiahla národná plošina Alti Plano, s priemernou výškou 4.000 metrov. Tu smerovali naše kroky, na kopce presahujúce 6.000 metrov, ktoré sa dvíhajú práve z tejto plošiny. Najcennejšia trofej mala byt Sajama, najvyšší vrch Bolívie, siahajúci do výšky 6549 m a pokus o jeho zlyžovanie.

Táto malá andská republika má komplikovanú hlavne nedávnu históriu. Za posledných 182 rokov sa tu vystriedalo 193 vlád. To sa podpísalo pod nestabilitu a pomalý vývoj. Na každom kroku vás síce bude fascinovat príroda, na druhej strane budete zaskocení chudobou a primitívnym spôsobom života. Podme však pozriet do prírody.

Predstavme si clenov expedície:

Martin Ondreáš, Miro Chalúpka – celé to pripravili a naplánovali
Michal Honko – okrem schopností lyžiarskych, sme využili aj jeho doktorské vzdelanie a skúsenosti
Christian Leitinger a Herwig Zlöbl – rakúska dvojka oddaná lyžam a horám
Juraj Hýroš (alias Durec) – do koca aj do voza, odskúšaný a overený
Rasto Križan – ja

Čo sa podarilo:

Martin, Miro, Michal, Herwig a Durec zlyžovali Parinacotu (6330 m). Ja som z tábora vo výške 4800 m s cerstvou bronchitídou fical do údolia, kde som ju 5 dní liecil antibiotikami. Sprevádzal ma Christian pre zmenu s výškovým onemocnením.

Všetci, okrem Christiana, sme zlyžovali Sajamu, najvyšší vrch Bolívie, „Normálkou“ na severozápade.

Miro, Durec a ja sme vystúpili na Azucarani (5580 m) v Cordillera Apolobamba.

Martin, Michal a Herwig zlyžovali snehovú pyramídu v Cordillera Apolobamba

Martin, Miro, Durec, Herwig a Michal zlyžovali Illimani (6462 m). Ja som už bol na ceste domov. Moja práca si vyžiadala aj takúto obet.

Čo sa vlastne dialo...

Zase neviem už dockat. Zase idem za hlasom svojho srdca, za dobrodružstvom. Vôbec napríklad neuvažujem nad cielmi, ktoré si expedícia dala. Teraz je to druhoradé. Hlavné je, že sa idem ocitnút v neznáme a zase raz zápasit s nástrahami prírody a mojou na všetko odhodlanou vôlou.

Preto som zase tu? Niekde daleko v lietadle letiace ešte dalej? Od malicka som s úctou a pocitom závisti vnímal dobrodružné pociny a životy dobrodruhov. Bolo to vtedy pre mna privelmi vzdialené. Teraz zase odmietam priznat, že je to strašne blízko. Som ten dobrodruh a ci ešte nie? Chcem sa vlastne ním stat? Ani neviem. Viem len, že chcem íst svojou cestou. Je to cesta dobrodruha z mojich detských snov? To tiež neviem. Ale cítim, že tadialto budem krácat ešte dlhé roky.

A tak som sa teda niekedy v strede mája ocitol na letisku v La Paz v spolocnosti svojich priatelov. Už cesta mala punc dobrodružnosti. Tri dni v lietadle z Ankary cez Vieden, Miláno, Buenos Aires, Santa Cruz, do La Paz. Ale ušetrili sme na priamej letenke.

Prílet do La Paz naznacuje, že sme v najvyššie položenom hlavnom meste na svete. Letisko je vo výške 4100 metrov a ihned to cítime. Zrejme pocity ostatných cestovatelov môžu byt aj horšie, lebo priamo na letisku je k dispozícii pretlaková komora, ktorá dokáže simulovat nižšiu nadmorskú výšku. La Paz je velké, hlucné a znecistené mestu ležiace v kotly pod šesttisícovkami Illimany a Huayna Potosi. Musíme aklimatizovat. Len pohyb po meste nám stále spôsobuje námahu. Trávime tu štyri dni. Za to obdobie dobre spoznávame miestne bary a miestne pivo. Chutí ako chcanky. Všetko ide podla plánu. Zdá sa mi však, že postupné a nebadané zhoršovanie môjho zdravotného stavu nebolo medzi cielmi expedície. Možno ide o lahké prechladnutie okorenené dobre miereným agresívnym bacilom z ventilacného systému lietadiel. Uvidíme dalej.

Národný park Sajama

Sajama vysoká 6548 m je najvyšším vrchom Bolívie. Po pár dnoch v La Paz smeruje ta. Za pár hodín prekonávame 290 kilometrovú vzdialenost z La Paz do rovnomennej dediny Sajama nachádzajúcej sa vo výške 4200 m. Odlahlost miesta, skromnost ponúkaných služieb a jednoduchost miestnych obyvatelov vôbec nenasvedcuje, že sme v centre unikátneho národného parku Sajama, ktorý by si vyžadoval urcite väcšiu pozornost cestovatelov a turistických kancelárii. Hned v prvý vecer relaxujeme v „adamovom“ rúchu v horúcich pramenoch asi 7 km na severozápad od dediny. Ako jediný musím odmietnut túto gurmánsku pochútku, kedže môj zdravotný stav sa nezlepšuje, skôr naopak. Cítim vo vzduchu podraz.

Pomerape

Hora Sajama má v národnom parku aj súrodencov. A hned dvojicky. Parinacota (6330m) a Pomerape (6222m). Na druhý den sa presúvame do základného tábora pod Parinacotu, jednu z dvojiciek viac ako šesttisíc metrových vulkánov. Ideálny kopec na aklimatizáciu, vysoký a lahký. Nocujeme v tábore v 4850 m. V ten istý den si vynášame lyže a další materiál v rámci aklimatizácie do sedla medzi dvojickami (5250 m). Pri zostupe zo sedla som na šrot. Chytá ma zimnica. Zároven sa neuveritelne potím. Líham si do stanu. Je mi hned jasné, že na tomto kopci a v tomto BC koncím. Teraz sa už len sústredujem na to, aby som neskoncil úplne na tejto expedícií. V lazaretskom stane mám spolocníka. Christian ma tiež problémy, on s výškou. Náš doktor „Mengele“ diagnostikuje bronchitídu a nasadzuje mi antibiotiká. Po prebdenej noci v spolocnosti zimnice a silného potenia zostupujem aj s Christianom do Sajamy. Chalanom sa na druhý den podarí vyliezt na Parinacotu (6330 m) a zlyžovávajú ju. Ja ležím v dedine, liecim sa, hromžím a závidím. V týchto trochu primitívnych podmienkach liecebný proces nemá zrovna hladký priebeh. Žiadna teplá voda a zime. Kúrenie je prežitok kapitalizmu. Ked som si vecer navaril caj a zabudol ho vypit, ráno som ho našiel vedla postele zamrznutý.

Po príchode do dediny chalani pár dní oddychujú. Povedzme, že aj džentlmensky cakajú so Sajamou, kým mi skoncí antibiotiková kúra Ale aj tak mi asi velké šanci nedávajú. Bez aklimatizácie a liekmi vycistený od všetkého, co v týchto kopcoch organizmus bude potrebovat, to bude tažký oriešok.

Sajama

22.5. sa presúvame pod západné zrázy Sajamy do BC vo výške 4800 m. Ide mi to tažko a pritom všetky veci vlecú somáre. Do BC však na pocudovanie neprichádzam ako posledný. Nie že by som sa prekonával, to len „Mengele“ chytil nejakú crevnú alebo žalúdocnú fajnotu a kadí za každým kríkom. Herwig má bolesti hlavy a Durec kašle ako starý tuberák. Christian dnes odchádza do La Paz. Úplne to vzdal. Na druhý den sa presúvame do vyššieho tábora (5400 m). Kopeme plošinu v naklonenej suti a staviame iba dva stany. Miesta je málo. Trochu sa tlacíme, ale jednu útocnú noc sa to dá vydržat.

Vstávame ráno o 3:00. Dve hodiny varíme vodu. Je tma a celkom zima. Som slabý ako mucha. Snažím sa držat tempo skupiny. Vydrží mi to do sedla v 6000, kde sa na vrcholom nekonecnom hrebeni oddeluje Herwig, Mato, Miro a Mišo. Durec ide so mnou. Táto cast nemá konca. Na vrchole vo výške 6548 m sme o 12:30. Ak sa dá hovorit o vrchole. Snehové plató velkosti futbalového ihriska sa nikde nezvažuje. Možno som ani nebol na vrchole. Terénna nerovnost 50 metrov v pravo mohla byt predsa o pol metra vyššie. Nemienim však pobehat všetky snehové záveje s výškomerom v ruke. Trošku sa tam ešte s Durcom mocem. Mobilizujem posledné zálohy krviniek, glukózy a vôle, ktoré sa mi nepodarilo zlikvidovat antibiotikami. Teraz dostanú ranu z milosti.

Lyžovanie je mierne utrpenie. Nohy slabé ako vechte, sneh zladovatený a hrbolatý, kde-tu reznutí ladovými ihlicami do výšky kolien. Na krku sa hojdá zrkadlovka a v ruke nesiem kameru. Dúfam, že takto pracne získané zábery stratím, ako tomu bolo pred dvoma rokmi po zlyžovaní Ishinci v Peru. Nakoniec sa stretávame v tábore v 5400. V ten istý den zostupujeme do Sajamy. I ked materiál vlácia nosici, do dediny vchádzam dost zoslabnutý. Jeden caj a pohár šnapsu ma úplne roztecie a ihned zaspávam v kresle.

 

 

Spät La Paz

Nasleduje pár dní oddychu v La Paz, ak sa to dá pomenovat výrazom oddych. S našim kamarátom Hugom ideme na miestnu diskotéku. Hlavný chod okrem „latino dance“ je tequila. V rámci tohto neviazaného relaxu nás ešte okradnú na miestnom trhu a môžeme íst spokojne zase do kopcov.

Cordillera Apolobamba

Dalším cielom je neprebádaná a málo navštevovaná Cordillera Apolobamba. Cesta do mesta Pelechuco v srdci Apolobamby je ako z filmu. Asi 250 kilometrovú vzdialenost prekonávame autobusom v rekordnom case šampionátu za neuveritelných 11 hodín. Pelechuco je vo výške 3650 m. Malé mestecko, ktoré by vedelo rozprávat zaujímavú históriu. Tadialto vedie cesta z Alti Plana do pralesa, tadialto viedli cesty dobyvatelských armád Inkov, Španielov a neskôr Brazílcanov hladajúcich bohatstvo. Pravdov je, že Apolobamba bola vždy zahalená závojom tajomna. Podla povestí na jej východných zrázoch sa malo nachádzat bájne zlaté mesto Eldorado. Ci sa našlo, nie je asi isté. Apolobamba však podla posledných geologických prieskumov je zdrojom nesmiernych zásob rôznych minerálov, ako zlato striebro, železo a iné. Možno aj preto nie je k dispozícii mapa. Každá vláda má svoje metódy ako chránit takéto zdroje pred vonkajšími šíritelmi demokracie.

Dedinka Pelechuco je to, co skutocný vyhladávac odlahlosti a divociny by asi hladal. Stratená v nesmiernych koncinách, výšinách a hlbocinách And v blízkosti Amazonského pralesa. Ten tu nesie meno Madre de Dios – Matka bohov, a patrí medzi najmenej prebádané a možno aj najnebezpecnejšie odlahlé miesta na zemi. V minulosti v nom zmizla celá armáda Inkov a v štýle „deja voux“ o pár storocí neskôr celá armáda španielskych conquistadores.

Každá cesta v tomto pohorí co i len do BC je dobrodružstvom. Naše BC je vo výške 4700 v údolí Rio Sanches Cuchu a cesta nám trvá cca 7 hodín. Samozrejme aj s mulicami, Scenéria, ktorá však sa nám však naskytuje je fantastická. Je jasne rozpoznatelné, že všade dookola srší zo zeme nejaký minerál. Prítomnost železa identifikujeme ihned podla sýto oranžovej farby potoka a skutocnosti, že magnetické buzoly sú nám úplne zbytocné a rotujúca strelka môže poslúžit iba ak ako vejár.

Na konci údolia sa utáboríme na štýlovej lúcke a na druhý den ideme obzriet ladové a snehové hrany, ktoré trcia doslovne nad našimi hlavami. Durec, Miro a ja vystupujeme na Azucarani (5580 m). Bez lyží. Zvyšok dáva fotogenickú pyramídu v závere údolia. Na lyžiach

Na druhý den odchádzam. Zostupujem do údolia úplne sám. Teraz mám konecne pocit úplného dobrodružstva. Z pralesa vystupuje strmými údoliami hmla a som tu sám, na konci sveta v prázdnej krajine, kde clovek môže cakat všetko. V hlave sa mi prehánajú myšlienky, ako sa asi cítili Inkovia, po nich španielsky dobyvatelia, ked touto krajinou prechádzali. Ale aj myšlienky, kde sa podeli dvaja austrálsky horolezci, ktorí minulý rok v tejto lokalite zostupovali a ktorých už nikdy nikto neuvidel. Pohlad z Apolobamby, divokého pohoria, do dialky na nekonecný prales evokuje v cloveku zvláštne pocity a uvedomenie si svojej malickosti a zanedbatelnosti. V týchto reláciách je jedna ludská bytost zrnkom piesku v púšti, nechránená, zanedbatelná a odkázaná iba na seba samého. A to ma neuveritelne dráždi. Nedokážem tvrdit, že mám z toho dobrý pocit alebo že som akcný hrdina. Mám tak trochu strach. Ale to je ten pocit dobrodružstva, co hladám. A keby som mal na výber, tak urcite necúvnem. Na výber však nemám. Takže idem dalej a dúfam, že po pár hodinách dorazím s mojim 30- kilovým nákladom do Pelechuca. Podarilo sa. Mám iba pár hodín do odchodu autobusu, ale neuveritelným spôsobom dokážem vychutnat tieto okamžiky v civilizácii. Našinec by sa iba usmial pri predstave, že tento koniec sveta je civilizácia. Je a poskytuje oporu o ktorú tí, co hladajú do nekonecna dobrodružstvo, chcú príst. Ale iba na chvílu.

Nakoniec po 12-hodinovej ceste som v La Paz. Sám ale rád. Som na ceste domov a cnie sa mi. Viem však, že obrat príde coskoro. Neviem bez toho žit. Ja skrátka musím opustit teplo rodinného kozuba. Stací iba na chvílku a dat sa do zápasu s neznámom. Ten návrat spät je asi ešte príjemnejší, ako odchod za hlasom divociny. Som teda ten pravý dobrodruh? Ci si iba namýšlam? Co je dnes pravé? Nic. Zhola nic. Tak co potom. Podme do toho. Zajtra môže byt už neskoro.

Vybrané cenové relácie:

a) 1 bolívar (BLV) = cca 4 Sk
b) z letiska do centra La Paz minibusom pre 7 až 12 ludí – 50 BLV
c) pizza s pivom v drahom podniku - 50 BLV
d) káva - 5 BLV
e) kurací steak, ryža, hranolky a obloha v normálnom podniku - 25 BLV
f) ubytovanie v La Paz – Hotel Alem (Calle Sagarnaga, tel 0059-2367400) od 20-50 BLV
g) jednorázový poplatok za vstup do parku Sajama – 20 BLV
h) prenájom minibusu na cca 300 km – 100 USD (na spiatocnej ceste iba 60 USD)
i) do BC pod Parinacotu Land Roverom pre 7 ludí s batožinou za 100 USD vrátane spiatocnej cesty
j) noc v dedine Sajama – 15 BLV
k) flaša vína ci v La Paz ci v Sajame - 30 BLV
l) somár do BC pod Sajamu – 55 BLV
m) nosic z 5400 do dediny Sajama (4300 m) – 130 BLV
n) cesta z La Paz do Pelechuca (11-12 hodín) – 35 BLV + 20 BLV za nadrozmernú batožinu
o) presun do BC v údolí Rio Sanches Cuchu (7 hodín), mulica – 50 BVL, doprovod muliciam - 60 BVL
p) z El Alto (konecná autobusu) do La paz, taxi – 40 BVL, minibus MHD – 1 BVL




KOMENTÁR K ČLÁNKU

Expedition SKI CORDILLERA 2006 [15. 4. 2014 17:24:08] - reagovať
 Vlado Linek © 1999 - 2021 expeditions   contact    rasto@rastokrizan.sk  60366