V marci 2014 sa mi podarilo spolu s Mišom Honkom, Martinom Ondreášom, Rasťom Hatiarom a Mirom Chalupkom zlyžovať severou stenou Damavandu, 5671m, najvyššieho vrchu Iránu. Podmienky neboli veľmi priateľské. V bivaku 1 vo výške 4200m nás na ďaľší deň a noc uväznil extrémne silný vietor. Ani ďalšia predpoveď nebola veľmi optomistická. Otvorilo sa okno pekného počasia na pol dňa, čo nás prinútilo prásknuť do koní a vynechať bivak 2 vo výške 4800m a ponáhľať sa na vrchol. Ten sa nám podarilo dosiahnuť v celku slušnom čase, ale vynechanie bivaku a slabśia aklimatizácia sa podpísala pod náš fyzický stav. Aj tak sme lyžovali priamo z vrchu severnou stenou cca 600 výškových metrov po miesto, kde nebol sneh a museli sme cca 300m zniesť lyže. Ďaľšiu noc sme strávili v bivaku 1. Cez noc mi odišlo koleno, napuchlo a nedalo sa na ňom stáť. Lyžovanie z bivaku 1 potom bola skutoćná zábava pre nestranného pozorovateľa. Lyžovanie na jednej nohe, unavenej po predchádzajúcom výstupe a eśte s batohom na chrbte.

In March 2014 I skied down the North Face of Damavand (5671m), the highest peak in Iran, together with Michal Honko, Martin Ondreáš, Rasťo Hatiar and Miro Chalupka. Conditions were not very good. We were exposed to extremely strong wind and low temperatures, which jailed us in shelter 1 in 4200m for another day and night. we also lacked snow in some critical parts on the mountain and we had to climb down with skies on our back for some 300 vertical meters. As the weather forecast was not very optimistic for the following days and we had just half a day of relatively good weather we reached the summit of the mountain directly from shelter 1, skipping shelter 2 in 4800m.

North Face of Damavand, summit in clouds / severná stena, vrchol v oblakoch

Summit / vrchol

Aerial view when skiing down / letecký pohľad pri lyžovaní